Silvestrovská trojka s prsatou otrokyňou

„Kristína,“ oslovila som ju, keď sa postavila pred zrkadlo, v rukách držiac tie nevkusné zelené šaty, ktoré si priniesla z domu. „To nemyslíš vážne.“

Zastavila sa uprostred pohybu a otočila ku mne. „Čože? Čo je s nimi?“ Jej obočie bolo zvraštené, no v očiach jej zahrala tá známa neistota, ktorú som tak dobre poznala. Tá neistota, ktorú som vždy vedela využiť na to, aby som jej ukázala, čo je pre ňu lepšie.

S Kristínou sme boli kamarátky už roky. Zo začiatku nás spojila výška – dlhé noci nad učením, ešte dlhšie noci pri víne. A áno, raz sme sa ocitli aj v tej situácii, keď to bolo viac ako len smiech a pohľady. Ale obe sme vedeli, že sme nikdy neboli "my dve". Ona mala vždy slabosť pre dominantných chlapov, ja pre výzvy, čo som si mohla skrotiť. A to, že sme teraz obe single a rozhodli sme sa prežiť Silvester vo veľkom štýle, bolo len dielom náhody. Obe sme si totiž zaslúžili trochu zábavy – každá po svojom.

Postavila som sa a prešla k nej, pomaly, aby každý krok mal svoj význam. Zobrala som jej šaty z rúk a hodila ich na posteľ. „Toto?“ Pokrútila som hlavou, zatiaľ čo sa jej líca zaliali červeňou. „To nie je pre teba, moja milá. Dnes je Silvester. Dnes chcem, aby si vyzerala... hodná mňa.“

Kristína sa uhla pohľadom, no na perách jej hral plachý úsmev. „A čo si mám teda obliecť?“ spýtala sa potichu.

Prešla som k svojej taške a vytiahla vínové šaty, ktoré som jej tajne kúpila ešte pred týždňom. Vedela som, že jej budú sedieť ako uliate. Vedela som aj to, že by ich sama nikdy nezvolila. Pre Kristínu som bola vždy tá, čo rozhodovala – či už išlo o šaty, drinky, alebo... no, aj tie ostatné veci.

„Obliekaj sa,“ povedala som tónom, ktorý nepripúšťal diskusiu.

O pár minút stála pred zrkadlom. Vínová látka sa jej liala po krivkách ako druhá koža, zvýrazňujúc jej plné boky a prsia. Jej pohľad sa stretol s mojím cez zrkadlo, očividne čakajúc na môj verdikt.

„Dokonalá,“ povedala som krátko „Dnes si krásna, a dnes budeš... moja kamoška, ktorá si zaslúži zažiť niečo výnimočné.“ Kristína sa usmiala, plachý úsmev sa miešal sa s očakávaním. „Natália, ty ma vždy dostaneš mimo moju komfortnú zónu.“

Hotelová hala bola nádherne zdobená – obrovský vianočný stromček žiaril stovkami svetielok, stoly boli pokryté zlatými obrusmi a vo vzduchu sa miešala vôňa šampanského a drahých parfémov. Hudba hrala len tak tlmene ale miestnosť pulzovala energiou. Bol Silvester, čas očakávania a nečakaných zázrakov.

Kristína sa už stratila niekde medzi skupinkami hostí. Povedala, že chce preskúmať, čo všetko sa tu deje, a nechala ma pri bare. Typické. Vždy bola tá zvedavejšia, tá, čo chcela všetko vidieť a všetkých spoznať. Ja som mala inú misiu – objednať nám drinky a postarať sa o to, aby bol večer nezabudnuteľný.

Stála som pri barovom pulte, prstom skúmala nápojový lístok, keď ma vyrušil hlboký, zamatový hlas s jemným českým akcentom.

„Dovolíte?“ spýtal sa muž, ktorý stál vedľa mňa. „Mohlo by být nezdvořilé vás nepřivítat. Slovenka, že?“ Otočila som sa. Stál tam, vysoký, s prenikavými očami a jemne prešedivenými vlasmi, ktoré len pridávali na jeho charizme. Mal na sebe oblek, ktorý mu dokonale sedel, premeriaval si ma pohľadom.

„Presne tak,“ odpovedala som krátko, ani sa neusmiala. Nezvykla som dávať nič zadarmo, ani úsmevy. „Marek,“ predstavil sa a podal mi ruku. Jeho stisk bol pevný, no nie drvivý, presne vyvážený. „A vy?“

„Natália,“ odvetila som a rukou som naznačila barmanovi, že chcem dve margarity. „Teší ma.“

„Já vás pozvu,“ ponúkol sa okamžite a siahol po peňaženke.

„Nie,“ odpovedala som chladne, môj pohľad pevne ukotvený v jeho. „Nie som tu na to, aby ma niekto pozýval. Chcem pozvať svoju kamarátku.“

Marek sa zasmial, hlboko a úprimne, akoby ho moja reakcia ani trochu neurazila. „To zní fér. Ale víte, málokdy narazím na ženu, která by odmítla mé pozvání“

„Tak ste asi málo hľadali,“ odvetila som a prevzala poháre od barmana. „Dnes večer mám iné priority.“

Marek si objednal vlastný drink a oprel sa o pult, akoby nikam neodchádzal. „Vy to myslíte vážně, že?“ spýtal sa, očami mi znova prechádzajúc po tvári. „Slovenky mají vždycky takový zápal? Nebo to je jen vaše specialita?“ Pobavene som sa na neho usmiala, tentoraz už úprimne. Mal v sebe niečo, čo ma nútilo odpovedať, no nie bez toho, aby som si udržala prevahu.

„To bude len moja špecialita,“ odvetila som. „Ale aj tak mám rada, keď ľudia podceňujú, čo dokážem.“ Naklonil hlavu, akoby si ma chcel lepšie preštudovať. „Nepodceňuju vás. Naopak. Myslím, že jste... jiná. A to se mi líbí.“ Siahla som po jednom z pohárov a opatrne sa od neho odvrátila. „Kristína na mňa čaká,“ povedala som jednoducho. „Pekný večer, Marek.“

„Ještě se uvidíme,“ povedal za mnou, jeho hlas znel tak sebaisto, že som si tým bola takmer istá aj ja.

Chladný vzduch ma ovanul, keď som vyšla na terasu. Bola prázdna, presne ako som dúfala. Vo vzduchu visel pach čerstvo napadnutého snehu, svetlá mesta pod nami sa odrážali od jeho ľadového povrchu. Oprela som sa o zábradlie a započúvala sa do ticha, prerušovaného len vzdialeným šumom hudby z haly.

Cítila som ho ešte skôr, ako som ho uvidela. Tichý zvuk jeho topánok na zamrznutej terase, a potom ten hlas, ktorý už patril k dnešnému večeru rovnako ako margarita v mojej ruke. „Nemohl jsem vás nechat odejít,“ povedal Marek, hlas nízky, jemne zastretý. Zastavil sa niekoľko krokov odo mňa, no jeho prítomnosť zaplnila celú terasu. „A přiznám se, že už dlouho jsem nenarazil na ženu, která by mě dokázala takhle zaujmout.“

Pomaly som sa k nemu otočila, pohľad pevne ukotvený v jeho. Jeho oči ma sledovali s neskrývaným záujmom, až som mala pocit, že cez mňa vidí. Bol vysoký, statný, ale najviac zo všetkého z neho vyžarovala autorita – presne tá, ktorú som sama mala a ktorú som v iných málokedy zniesla.

„Vďaka,“ odvetila som, jemný úsmev mi zahral na perách. „Ale zrejme ste si nevšimli, že som prišla na túto terasu práve preto, aby som bola sama.“ „Všiml,“ pripustil a priblížil sa o krok bližšie. „Ale s vámi je to jiné. Vy totiž chcete být sama, ale ne proto, že vás nezajímá společnost. Ale proto, že víte, že nikdo není dost dobrý, aby s vámi sdílel tenhle okamžik. Mám pravdu?“

Zasmiala som sa, no v jeho slovách bolo niečo, čo ma na chvíľu zaskočilo. „Taký istý a sebavedomý pohľad na veci,“ poznamenala som. „Ale možno máte pravdu.“

Marek prešiel k zábradliu a oprel sa vedľa mňa.„Takže tohle je ta vaše kontrola,“ prehovoril po chvíli. „Všechno na vás říká, že byste nikoho k sobě nepustila, kdybyste nevěděla, že to budete mít pevně v rukou.“

„Presne tak,“ prikývla som. „A to je problém, Marek. Pretože mám pocit, že vy ste rovnaký.“ Jeho pery sa zľahka zakrivili v úsmeve, no v očiach sa zračilo niečo hlbšie – uznanie. „A vy myslíte, že to je problém?“ spýtal sa. „Já bych řekl, že to je výzva.“

Otočila som sa k nemu a pohľad mi skĺzol nižšie, tam, kde bola jeho dôvera očividná. Látka jeho nohavíc len ťažko zakrývala jeho tvrdú, neodolateľnú reakciu na túto chvíľu. Musela som si zahryznúť do pery, aby som sa nezasmiala – nielen jeho očividnému záujmu, ale aj tomu, aké absurdne komické bolo, že som mu napriek tomu nemohla vyhovieť.

„Vidím, že si veľmi veríte,“ poznamenala som sucho a vrátila pohľad späť k jeho očiam. „A úprimne, vážim si to. Ale Marek, vy ste dominantný, a to je pekné. Lenže ja som dominantná tiež. Takže... chápete, kam tým mierim?“

Na chvíľu zaváhal, akoby jeho ego práve dostalo malý zásah. No potom prikývol, jeho úsmev ostal. „Myslím, že chápu. Ale to nic nemění na tom, že jsem rád, že jsem vás potkal.“

Odrazila som sa od zábradlia a podišla k dverám. Ešte raz som sa otočila. „Prajem vám pekný zvyšok večera, Marek,“ povedala som a nechala ho tam stáť – jeho pohľad na mojom chrbte som cítila, až kým som nezmizla vo vnútri.

Keď som vošla späť do haly, pohľad mi okamžite padol na Kristínu. Sedela na barovej stoličke, ruky zložené v lone, prsty jemne prehrabávali lem vínových šiat. Svetlo nad barom odrážalo jemný lesk látky, ktorá obopínala jej plné boky a zvýrazňovala jej dokonalý dekolt. Vlasy jej padali na plecia v jemných vlnách, jej oči žiarili, aj keď sa zdalo, že sa cíti trochu neistá.

Prišla som k nej a s jemným úsmevom povedala: „Vyzeráš božsky, Kristína. Zaslúžila by si si, aby ti dnes večer všetci padali k nohám.“ Pozrela na mňa, jej líca zružoveli a ticho zašepkala: „Ďakujem, Natália.“ V jej hlase bolo cítiť poslušnosť, ktorá mi vždy lichotila.

A v tej chvíli mi to napadlo. Ako blesk z jasného neba.

Bez ďalších slov som sa prudko otočila a zamierila na terasu. Cez sklenené dvere som videla Marka, stále tam stál, ruky vo vreckách, jeho pohľad zabodnutý do diaľky. Otvorila som dvere, prešla priamo k nemu a bez okolkov povedala: „Izba 314. Máte desať minút.“

Marek sa prekvapene otočil, no ja som mu nedala šancu reagovať. Prišla som späť ku Kristíne, exla margaritu, ktorú sme mali na stole, a chytila ju za ruku. Pozrela na mňa s jemnou otázkou v očiach, no ani sa nestihla spýtať, keď som jej pevne povedala: „Ideme.“

Viedla som ju cez halu k výťahom, cítila som jej dôveru v každom kroku. Vošli sme do izby. Sadla som si na posteľ, no Kristíne som ukázala na miesto pred sebou. „Sadni si tam. Ani sa nepohni.“

Kristína poslušne poslúchla, sklopila pohľad a zložila ruky do lona. Bola presne tam, kde som ju chcela – pripravená a poddajná. Zaklopanie na dvere prerušilo ticho. Marek stál vonku, ruky vo vreckách, s výrazom, ktorý dával najavo jeho sebaistotu. „Takže jste si to nakonec rozmyslela,“ povedal, jeho hlas plný očakávania.

„Nie,“ odpovedala som pevne. „Ty a ja – to by nefungovalo. Ale mám pre teba ponuku. V izbe mám subinku. Je tu pre nás oboch. Splní každé prianie, ale toto bude o rovnováhe. Ak to berieš môžeš ísť dnu.“ Na chvíľu zaváhal, ale potom sa pousmial. „Beru.“

Vošla som späť do izby, Marek za mnou. Kristína stále sedela na posteli, ani sa nepohla. Marekov pohľad prešiel po nej, potom sa vrátil ku mne. „Máte to dobře rozjeté,“ poznamenal uznanlivo.

„Presne tak,“ odpovedala som a pohladila Kristínu po pleci. „A teraz sa uvidí, ako veľmi si zaslúži, aby sme sa jej venovali.“

„Postav sa,“ povedala som Kristíne ticho, no pevne.

Prstami som jej jemne prešla po krivkách chrbtice, zastavujúc sa na každom mieste, kde jej telo reagovalo ako šťavnaté granátové jablko praskajúce pod dotykom. „Pokľakni,“ prikázala som, a ona poslúchla s gráciou, akú som na nej vždy milovala. Marek podišiel bližšie. „Tak co dál, Natálie?“ spýtal sa, jeho hlas bol teraz nižší, takmer šepot.

„Dnes je tvojím cieľom spolupracovať,“ odpovedala som. „Nie som tvoja súperka, Marek. Som tvoja partnerka.“ Prešla som ku Kristíne a jemne jej nadvihla bradu, jej pery sa mierne zachveli.

Marek sa pousmial, jeho pohľad prešiel po Kristíne, ktorá stále kľačala, poslušná a nádherná. „To zní... slibně.“

Marek si rozopol nohavice, pohľad mal upretý na mňa, akoby testoval, ako ďaleko ho nechám zájsť. Bez slova si ich nechal skĺznuť a odhalil vtáka, bol pevný a pripravený.


Kristína, stále kľačiaca, zodvihla pohľad, v očiach jej žiarila kombinácia nervozity a oddanosti. Vedela, čo má robiť – nečakala na povolenie. Jej pery sa jemne priblížili, pomaly sa otvorili a ochutnali ho. Chvíľu ju nechal, aby si sama určovala rytmus, no ja som to nemienila nechať len tak. Postavila som sa za ňu, moje prsty sa jemne dotkli jej vlasov, prešli nimi ako po hodvábnych stuhách.

„Hlbšie,“ prikázala som, môj hlas bol tichý, no pevný. Zovrela som jej vlasy a jemne ju zatlačila bližšie. Jej pohyb sa zrýchlil. Marek vydal tlmený zvuk spokojnosti, jeho ruky viseli voľne po bokoch, no jeho pohľad sa stretol s mojím.

Kristína stále kľačala na mäkkom koberci, jej ruky spočívajúce na stehnách, zatiaľ čo sa rytmicky pohybovala. Jej pery obopínali Marekov penis, hladké pohyby sa spájali s tlmenými zvukmi, ktoré miestnosť napĺňali elektrizujúcou energiou. Marekova ruka pevne zvierala jej vlasy, tlačiac ju stále hlbšie.

Bez slova som prešla ku skrini a siahla po biči, ktorý čakal na svoju chvíľu. Bol čierny, dlhý, jemne pružný – dokonalý. Stála som za Kristínou, ktorá stále poslušne kľačala. Rukou som sa dotkla jej pičky. Cítila som aká je vlhká.


„Dobre, Kristína,“ prehovorila som. „Ľahni si na posteľ a rozkroč nohy.“

Potom som prudko som švihla bičom. Zvuk preťal vzduch a dopadol na jej mokrú pičku s ostrým plesknutím. Jej telo sa zachvelo, ale nevydala ani hlások. Marek podišiel k jej hlave a znova jej ho narval do úst.

Švihla som znova, tentoraz o niečo silnejšie, a sledovala, ako sa jej pokožka začína jemne sfarbovať do ružova, ako dozrievajúca marhuľa. „Vidím, že má pevné odhodlání,“ poznamenal Marek. „Dnes večer je tu pre nás oboch, a jej jediným cieľom je dokázať, že si zaslúži každý jeden dotyk.“

Švihla som znova, každým úderom pridávajúc ďalší rozmer do jej podriadenosti, zatiaľ čo Marek pokračoval v tom, aby si bral to, čo mu bolo ponúknuté. Izba sa naplnila zvukmi, ktoré hovorili o sile a oddanosti.

Natália si pomaly ľahla na posteľ. Prešla pohľadom po Kristíne. „Na štyri. Predo mňa.“ Kristína, s rozmazaným mejkapom a perami lesknúcimi sa od slín, okamžite poslúchla. Ako sa prevaľovala a nastavovala, jej veľké kozičky, tak plné a tažké sa krásne hompálali.

Natália rozkročila nohy, odhalila svoju chlpatú pičku. Pohľadom prikázala Kristíne, čo má robiť. Kristína sa ešte viac predklonila, vlasy jej padali cez tvár a prsia sa jemne dotýkali prikrývky.

Prvé dotyky boli jemné, Kristínin jazyk sa zľahka dotkol Natáliinej pičky. Jej pohyby boli pomalé, skúmajúce, a zakaždým, keď sa zastavila, Natália vydala tichý zvuk spokojnosti.

„Pokračuj,“ prikázala Natália, prstami si jemne prechádzala po vlastnom stehne, akoby mala všetok čas sveta. Kristína poslúchla, jej jazyk sa pohyboval rytmicky, pomaly preskúmavajúc každý kúsok sladkej broskynky. Natália sa spokojne oprela o vankúš, Kristínin dych bol prerušovaný, plný vzrušenia a napätia, no ani na chvíľu sa nezastavila. Kozičky sa jej jemne pohupovali do rytmu.

Marek sa bez slova postavil za Kristínu, jeho ruky sa dotkli jej bokov, pevne ich zovrel, a potom si vzal, čo chcel. Svoj pevný penis do nej zasadil hlboko, bez váhania. Kristína prudko vzdychla, jej telo sa prehlo pod náporom, no stále sa pohybovala presne tak, ako Natália očakávala. Jej jazyk zostával na mieste, dotýkal sa počky s oddanosťou, ktorú Marekova prítomnosť ešte viac zvýraznila.

„Pokračuj,“ prikázala Natália, jej hlas bol teraz o niečo ostrejší. Natália sa zrazu naklonila dopredu, jej ruka chytila Kristínu za tvár. Ich pohľady sa stretli, Kristínine oči boli vlhké, ale stále plné poslušnosti. „Zachovaj si tempo,“ zašepkala Natália, no potom jej ruka vystrelila a dopadla na jej líce – výchovná facka, ostrá, no kontrolovaná.

„Poďakuj,“ prikázala Natália. „Ďakujem,“ šepkala Kristína, jej hlas sa triasol. Marek len ticho vydal zvuk spokojnosti ako Kristínu prudko jebal. Kristína sa pohybovala presne tak, ako som očakávala. Každý pohyb bol podriadený Marekovej ruke a môjmu pohľadu, jej dych bol prerušovaný.

„Zastav,“ povedala som náhle, môj hlas preťal miestnosť ako ostrá čepeľ. Kristína sa okamžite zastavila, jej pery sa odtiahli, no stále kľačala na svojom mieste. Pohľad mala sklopený, no jej telo bolo napäté očakávaním.

„Vieš, čo si?“ spýtala som sa ticho, no jej oči sa nezodvihli. „Odpovedz ty kurva.“

Kristína sa zachvela pod váhou toho slova, ale ani na okamih nezaváhala. „Som vaša kurva, Natália.“ Pousmiala som sa, spokojná s jej odpoveďou. „Správne. A čo to znamená?“

„Že urobím všetko, čo si želáte,“ odpovedala jemne, no jej hlas sa triasol vzrušením.

Marek sa zasmial, hlboko a uznanlivo. „Zdá se, že tahle čubka ví, kde je její místo.“

„Otoč sa,“ prikázala som Kristíne. „K Marekovi.“

Kristína sa pomaly otočila, kľačala teraz čelom k Marekovi. Ten sa nad ňou týčil a jeho ruky pevne uchopilu jej vysiace kozy. Jednu kozičku silou stisol a ostal po ňom ružový oddtlačok. Potom, bez varovania, jeho dlaň dopadla na jej prsia s ostrým plesknutím. Kristína vykríkla, no jej pohľad zostal sklopený, a s trasúcim sa hlasom povedala: „Ďakujem.“

„Správně,“ prehovoril Marek, jeho hlas bol nízky, no prenikal celou miestnosťou. „A co jsi ještě?“

„Som vaša poslušná kurva,“ odpovedala. Marekova ruka znova vystrelila a dopadla na druhú kozičku, ktorá sa rozvlnila pod jeho dotykom. Kristína vydala ďalší zvuk, jej telo sa chvelo pod náporom emócií, ale stále zotrvávala vo svojej role. Každý úder ju ponáral hlbšie do oddanosti, kým nebola ničím iným než nástrojom našej spokojnosti.

Natália sa postavila k okraju postele, pričom jej pohľad zostal pevne zameraný na Kristínu, ktorá stále kľačala pred Marekom, dych sa jej zrýchľoval každým momentom. Z poličky vedľa postele vzala strapon – nástroj, ktorý bol symbolom jej absolútnej kontroly. Pomalými pohybmi si ho upevnila, jej pohyb bol ladný, no plný rozhodnosti.

„Vylez si na Mareka tak, aby mal tovje kozy pri ústach,“ prikázala Kristíne. Marek si sadol na posteľ, oprel sa dozadu a jedným pohybom si pritiahol Kristínu k sebe. Jeho vták si našiel cestu k jej pičke. Kristína prudko vydýchla, jej telo sa mierne zachvelo, no zostala v pozícii, ktorú jej Marek určil.

„Zachovaj tempo,“ prikázal Marek. Natália sa postavila za Kristínu, jej ruky jemne pohladili krivku jej chrbta, kým strapon nezačal prenikať do jej ánálu. Natália bola trpezlivá, pohybovala sa plynulo, každé zaváhanie zo strany Kristíny bolo okamžite korigované pevným stlačením jej bokov.

Natália zrýchlila svoje pohyby, jej strapon prenikal hlbšie do zadočku, zatiaľ čo Marekov vták zaberal pičku. Kristína vzdychala hlasno, jej zvuky boli zmesou bolesti, potešenia a absolútnej podriadenosti. „Povedz to,“ prikázala Natália. „Som vaša kurva,“ odpovedala Kristína, jej hlas prerušovaný vzdychmi. „Spravím všetko, čo si želáte.“

Kristína bola úplne odovzdaná. Jej telo sa pohybovalo v dokonalej synchronizácii s Marekovými a Natáliinými pohybmi, každý vzdych, každý tras bol odzrkadlením jej úplnej oddanosti. Jej pokožka sa leskla jemným filmom potu, jej kozy sa jemne pohupovali v rytme, ktorý bol čoraz intenzívnejší.

Natália pridala na tempe, „Cítiš to, ty malá kurva?“ spýtala sa Natália, jej hlas bol hlboký, no prenikavý. Kristína len vzdychla a jej telo sa zrazu prehlo, jej dych sa zadrhol, a v tom momente, bez akéhokoľvek varovania, jej pička uvoľnila sladký prúd, ktorý bol ako prasknutie najšťavnatejšej broskyne.

Prúd bol intenzívny, neočakávaný. Marek cítil jeho teplo na svojej hrudi. Kristína vzdychla hlasno a jej telo sa triaslo v Marekových rukách, kým sa celkom neuvoľnilo. Natália sa usmiala, jej pohľad bol spokojný, no stále kontrolujúci. „Správne,“ odpovedala ticho, jej ruka sa natiahla, aby jemne pohladila Kristíninu trasúcu sa kundičku. „Tak to má byť. A teraz sa poďakuj.“

„Ďakujem,“ zašepkala Kristína, jej hlas bol slabý, no plný uspokojenia.

Marek stále pevne držal Kristínine boky, jeho pohyby boli teraz intenzívne a dôrazné, akoby chcel zavŕšiť túto noc s maximálnou silou. Jeho veľký vták sa pohyboval v jej pičke, hlboko a neúprosne, zatiaľ čo Kristína vydávala tlmené zvuky, ktoré napĺňali miestnosť. Natália, stále pevne stojaca, odložila strapon a prešla k nej. Bez slova si kľakla pred Kristínu, ktorá bola na pokraji svojich síl, a jemne jej uchopila tvár. Jej prsty prešli po Kristíniných perách, a potom strapon pomaly zatlačila k jej ústam.

„Otvor,“ prikázala Natália. Kristína bez váhania poslúchla, jej pery sa otvorili, aby prijali nástroj, ktorý predtým napĺňal jej anál. Natália jednou rukou pevne uchopila Kristíninu hlavu, jej prsty sa vnorili do vlasov, zatiaľ čo druhou rukou skĺzla na jej veľké stojace bradavky.

Pevne ich zovrela, boli neskutočné tvrdé. Každý pohyb bol premyslený, presný – jej stisk bol ostrý, no stále kontrolovaný. „Takto sa má správať kurva,“ zašepkala Natália, jej hlas ostrý ako bič.

Kristína sa začala dáviť straponom, no nevydala ani zvuk protestu. Natália sledovala každý jej pohyb, každé zachvenie jej tela, zatiaľ čo Marek pokračoval vo svojom rytme, jeho pohyby sa ešte viac zrýchlili. Natália strapon tlačila hlbšie, sledovala, ako sa Kristínine oči lesknú slzami, zatiaľ čo sa jej telo poddávalo obom.

A vtedy, náhle, sa izbou rozozvučal zvuk ohňostrojov. Jasné svetlá prenikli oknom, odrážali sa na ich pokožke a naplnili miestnosť elektrizujúcou energiou polnočného okamihu. Marek si Kristínu pritlačil silnejšie a vykríkol s absolútnej rozkoši. „Ano vystriekaj jej tú pičku poriadne Marek!“ vykríkla Natália aby prehlučila zvuk ohňostoroja. 

„Šťastný nový rok,“ prehovorila Natália ticho Kristíne do ucha, ktorá sa stále triasla medzi nimi.

Keď ohňostroje dozneli, miestnosť pohltilo ticho, prerušované len pomalým, prerývaným dychom. Kristína ležala na posteli, jej telo stále napäté, po stehne jej pomaly stekalo Markovo semeno.

Natália stála nad ňou, rukou si uhladila vlasy, ktoré sa jej zľahka lepili na čelo. „Dobrá práca,“ prehovorila ticho, viac pre seba než pre kohokoľvek iného.

Marek sa natiahol po pohár vody, ktorý bol na nočnom stolíku, a ponúkol ho Kristíne. „Tohle byl velký výkon,“ poznamenal, jeho hlas mäkký, no stále prenikavý. Marek vstal a začal si obliekať nohavice. Pozrel na Natáliu s uznaním. „Bylo mi ctí, Natálie. A vy,“ dodal, pohľadom skĺzol na Kristínu, „jste skutečně… výjimečná.“

Kristína sa na chvíľu začervenala a sklopila zrak, zatiaľ čo si obliekala šaty. Natália k nemu podišla a ukázala na dvere. „Marek, ďakujem. Ale teraz je čas, aby si odišiel. Toto je moja izba.“